Legenda o lietajúcom Cypriánovi – prekročit svoj tieň

O čo by teda v  rámci filmu-legendy malo ísť? Prvotne o kvalitu spracovania látky. A v tomto smere dosahuje komorná a silnou atmosférou nabitá Legenda o lietajúcom Cypriánovi dosť vysokú úroveň.

Pri hodnotení diela, akým je Legenda o lietajúcom Cypriánovi, je potrebné ujasniť si pojmy, predovšetkým pojem legenda. Tento svojbytný literárny žáner má svoje vlastné pravidlá, a či  už je aplikovaný v literárnom alebo filmovom diele, celkom logicky posúva jeho kvalitatívne a významové hľadiská. Ako uvádza Slovník cudzích slov, legenda je žáner zobrazujúci život a skutky svätcov. Jej pôdorys býva striktne rozdelený do troch častí:
1.    okolnosti narodenia
2.    život – zachytávajúci osudy svätca od telesného zrodu až po smrť
3.    posmrtné skutky – napr. zázraky, prenesenie ostatkov atď.

Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že pojem legenda prešiel od stredoveku určitým vývojom, a tak sa nemožno diviť, že film Mariany Čengel Solčanskej túto schému nenapĺňa. Film je síce príbehom muža, ktorý prešiel „z jednej strany na druhú“ alebo – poeticky povedané – „prekročil svoj tieň“, žiadne zázraky, rovnako ako okolnosti narodenia, sa však vo filme nevyskytujú. Z definície legendy si teda berie iba jednu, povedzme modernejšiu, významovú časť.

Akým spôsobom teda ovplyvňuje zvolený žáner Legendu o lietajúcom Cypriánovi? V prvom rade v rovine postáv. Hľadať v tomto žánri komplikovanú psychológiu a psychologizáciu je v podstate recipientovou chybou. Postavy napĺňajú schému. Cyprián je spočiatku krutý, no charizmatický zbojník (pričom táto charizma je daná ani nie tak postavou samotnou, ako skôr jej veľmi šťastne zvoleným predstaviteľom – Markom Igondom). Po tom, ako sa na smrť ranený dostane do kláštora kamaldulského rádu, sa po uvedomení svojich hriechov stáva mníchom. (Legenda o mníchovi a liečiteľovi Cypriánovi nie je príliš známa, viaže sa ku konkrétnemu miestu okolo opátstva Červený kláštor, kde mních Cyprián žil v 18. storočí).

Vo filme sa o ťaživej minulosti hlavnej postavy dozvedáme prostredníctvom flash-backov. Tu je potrebné zdôrazniť veľmi kvalitné výtvarné spracovanie diela. Tvorcovia historických filmov často narážajú na problém „ako to urobiť“, aby scény pôsobili čo „najhistorickejšie“, teda reálne vo svojej štylizácii. Film M. Č. Solčanskej tento problém vyriešil na veľmi vysokej úrovni. Precízna kamera, až perfekcionistický dôraz na detail, veľmi vhodný výber prostredia, kvalitné kostýmy, typologicky dobre zvolení herci. To všetko sa podieľa na tom, že sa divák skutočne prenesie do minulosti, menovite do stredoveku a, nadnesene povedané, na chvíľu zabudne na existenciu modernej doby.

Pokiaľ je tento fakt kritériom dobrého historického filmu, Legenda o lietajúcom Cypriánovi má dosť veľké a významné plus. Čo sa týka spomenutých flash-backov – zaujímavosťou je, že sa na filme podieľali dvaja kameramani. Tichý a spirituálny svet kláštora nasnímal Štefan Bučka, drsný a krutý svet „vonku“ Ramunas Greičius. Použitím chladných farieb a rýchleho strihu pri zobrazovaní sveta mimo kláštor tvorcovia docielili nielen to, že je jeden svet od druhého veľmi dobre rozoznateľný (čo je pri použití filmových flash-backov základ), ale najmä dosiahli v oboch „svetoch“ silnú a pôsobivú atmosféru.

Na emotívnu stránku recipienta film pôsobí skutočne dobre. Na tom sa podieľa najmä atmosféra – kamera, kostýmy, hudba, výber hercov. O niečo horšie je to so scenárom, kde sa divákovi pri sledovaní základnej narácie nevyhnutne zapína logika. V tomto prípade sa divák spolu s logikou možno pýtajú, čo sa stalo s postavou mnícha, ktorú stvárňuje Lukáš Latinák, a ktorá takpovediac z ničoho nič zmizne zo scény. Ďalšie otázky vyvolávajú očividné postavy – funkcie, napríklad postava maliara, ktorú vo filme stvárnil Kamil Mikulčík. Tá je tu jednoducho preto, aby doniesla kus kože Cypriánovho brata do kláštora. Nič viac. A to je veľmi málo, bez ohľadu na to, ako už bolo povedané vyššie, že vo filme, ktorý pojednáva o legende, by recipient žiadnu „ťažkú“ psychológiu hľadať nemal. Prirodzene najplastickejšia je postava hlavná, o tej pojednáva príbeh. Ostatné postavy sú skôr marginálne, hlavnej postave, jednoducho povedané, slúžia vo vývoji. Predvídateľnosť konania postáv aj samotnej narácie je však súčasťou žánru. (Film natočený na motívy legendy nemožno porovnávať s  filmom, ktorý vznikol na základe románu legendou inšpirovanom – príkladom je Vláčilova Markéta Lazarová. Kompaktnosť a vysoká literárna úroveň predlohy poskytujú širšie možnosti psychologického spracovania postáv vo filme).

Martina Blažeková