Zuzana Piussi sa do povedomia slovenskej verejnosti dostala najmä vďaka spolupráci s divadlami Stoka a Skrat. Hneď v úvode nového roka sa však predstavuje s tvorivým počinom odlišného umeleckého charakteru – politickým dokumentom. Film je mozaikou subjektívnych pohľadov bývalých revolucionárov – priamych účastníkov a protagonistov Nežnej revolúcie na udalosti pred, po a počas roka 1989.
Snímka Muži revolúcie vznikla bez podpory audiovizuálneho fondu. Toto vyhlásenie sa zjaví hneď v úvode aj s oficiálnym odôvodnením nemenovaného člena komisie. Film podľa tohto názoru nie je dostatočne zrelý a chýba mu časový odstup nepostrádateľný pre relevantnú reflexiu. S prvou časťou spomínaného odôvodnenia možno súhlasiť takpovediac bez výhrad. Zuzane Piussi sa ako autorke scenára, kameramanke a režisérke v jednej osobe nedá uprieť odvaha a zdravá drzosť, tá však pre kvalitný, zrozumiteľný a kompaktný dokument nestačí. Autorská zrelosť súvisí so skúsenosťou a obzvlášť pri dokumente mapujúcom spletité politické udalosti je priam nutnosťou. Snaha o objektívne mnohonázorové zmapovanie minulosti a odkrytie nových faktov končí v chaotickej polyfónii, v ktorej sa skáče z jednej témy na druhú bez toho, aby bola čo i len jedna z nich dovedená do aspoň hypotetického záveru. Dojem akejsi naratívnej triešte ešte umocňuje sprievodná ilustračná zložka – v nej kamera sníma nápisy a plagáty, ktorými ľudia prezentujú či v minulosti prezentovali svoje názory. Tento spôsob umocňovania či oslabovania dojmu z jednotlivých výpovedí však vo väčšine prípadov odkláňa pozornosť diváka, ktorý si nevie vybrať, či venovať pozornosť hlasu v zvukovej zložke alebo nápisom a heslám v zložke obrazovej.
S druhou časťou vyššie zmieneného vyhlásenia člena komisie audiovizuálneho fondu však súhlasiť rozhodne nemožno. Je naopak prekvapivé, že snímka, ktorá by odhalila skryté zákutia udalostí tak dôležitej doby, prichádza do kín až po dvadsiatich dvoch rokoch, a navyše v réžii mladej a pomerne neskúsenej autorky. Je len na zamyslenie, čo by s touto témou dokázal urobiť skúsený a zrelý dokumentarista, ktorý by do nesúrodej zmesi jednotlivých výpovedí vniesol logickú náväznosť a štruktúru. Problémom je totiž v prvom rade formálna a technická stránka. Snaha ukázať obyčajnú, „ľudskú“ tvár protagonistov vyznieva dostratena, nie je ako motív či formálny princíp dotiahnutá do konca a pôsobí rušivo. Roztrasená, kvázi amatérska kamera má pôsobiť sugestívne a autenticky, v celkovej koncepcii však filmu skôr škodí. Na druhej strane je však otázne, či by spovedaní, bývalí či súčasní, politickí predstavitelia dokázali byť natoľko otvorení aj v prípade, že by dokument točil kompletný štáb s uznávaným režisérom v čele. Je dosť možné, že práve neformálny prístup Piussi k vlastnému dielu, a tiež fakt, že je kameramankou, režisérkou aj autorkou scenára, vyvolal atmosféru, na základe ktorej odkryli spovedaní „muži revolúcie“ svoje tajomstvá. V tejto rovine sú Muži revolúcie dobrým dokumentom – protagonisti odkrývajú nielen zákulisné dianie (každý zo svojho uhla pohľadu), ale zároveň nevedomky nastavujú samých seba do oveľa ostrejšieho svetla, ako by možno sami chceli.
Samotná autorka dokumentu by možno mala zvážiť, o koľko by jej vlastné dielo nabralo na kvalite, keby sa nesnažila sedieť na troch stoličkách súčasne. Čisto hypoteticky – pokiaľ by kameru zobral do rúk profesionál, a profesionálovi by sa prenechala aj tvorba scenára, mohli by byť Muži revolúcie výborným dokumentom.
Martina Blažeková
