Scenárista, režisér, kameraman a cestovateľ Pavol Barabáš predstavil divákom ďalší cestopisný dokument, tentoraz z výpravy na ostrov Reunion v Indickom oceáne. Priama, lineárna narácia bez dejových odbočiek ponúka pohľad na expedíciu piatich členov športového týmu, ktorí sa rozhodli zlaniť najťažší kaňon sveta – Trou de fer.
Necelú hodinu trvajúca snímka už stihla pozbierať desiatku prestížnych ocenení na medzinárodných filmových festivaloch doma i v zahraničí. Po zhliadnutí filmu nie je ťažké domyslieť si, čo na ňom ocenili odborné poroty aj diváci. Pavol Barabáš putovanie expedície natáčal na štyri kamery, z toho dve boli vodotesné helmové. Práve táto technická vymoženosť, nutná pri fyzicky náročnom zostupe v extrémnom, vlhkom teréne, je veľkou devízou pre samotnú obrazovú naráciu. Helmová kamera bezprostredne vťahuje diváka do deja a sprostredkúva mu všetky dojmy – od emocionálnych až po fyzické. Divák tak prirodzene a sugestívne preciťuje dianie na plátne, ostrov, kaňon aj členov expedície má akoby na dosah. Je len ku prospechu veci, že sa Pavol Barabáš ako tvorca drží v ústraní a všetku pozornosť sústreďuje na športovú skupinu či prostredie ostrova. Zvyšuje to autenticitu zážitku a do určitej miery dáva zabudnúť na fakt, že sa jedná o sprostredkované dojmy.
V rámci celkovej tvorby Pavla Barabáša je zaujímavé sledovať spôsob, akým jednotlivé dokumentárne techniky prispôsobuje a obmieňa v závislosti na téme filmu. Zatiaľ čo v naratívne rozpätejších, tematicky obsiahlejších snímkach, v ktorých sa zároveň snaží o zachytenie historických konotácií, používa tvorca napríklad prvky hraného dokumentu (Mongolsko – v tieni Džingischána), v tematicky zovretejších snímkach akou je práve Trou de fer volí jednoduchú naráciu, v ktorej figuruje niekoľko dôležitých prvkov – stručné definovanie krajiny, podnebia, predloženie plánu a samotná cesta. Trou de fer však nie je ani tak cesta za cieľom, ako skôr cesta s cieľom. V nej je dôležité putovanie, ale aj dosiahnutie cieľa ako vyvrcholenie putovania. Týmto malým metafyzickým zamyslením sa pritom dostávame k jednému z kľúčových prvkov nielen dokumentu Trou de fer, ale aj dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša vôbec. Tým je duchovný, a do veľkej miery aj morálny, (či možno etický) presah diela. Barabášove filmy nielen mapujú a objavujú, ale tiež naznačujú či priamo ilustrujú určitú mieru transcendencie ako myšlienkového presahu (diela, prvotného tvorivého impulzu či možno dokonca tvorcu a zrkadlovým princípom aj diváka). Je to teda hľadanie nielen na externej úrovni, ale aj na úrovni vnútornej. Tento transcendentný aspekt je naznačený aj vo vyššie zmienenom dokumente o Mongolsku, v dokumente Trou de fer je však o poznanie menej sofistikovaný. Dá sa povedať, že okrem dokumentárneho objavovania a skúmania ide o zamyslenie nad ľudskými hodnotami akými sú priateľstvo, pokora či vzťah k prírode a k tomu prirodzenému v človeku. Z určitého uhla pohľadu sa môže zdať, že je toto hľadisko, tento aspekt vo filme až príliš vystúpený. Na druhej strane však tento fakt prirodzene vyplýva z mimoriadnej fyzickej i psychickej záťaže, ktorú musia členovia expedície podstúpiť, rovnako ako z extrémnych podmienok. Táto interpretácia môže teda fungovať nasledovne: miera zážitku je natoľko intenzívna, že sa jedná o stretnutie s momentom, ktorý človeka presahuje, a to takmer v existenciálnom zmysle slova. Záleží potom do veľkej miery na subjektívnom vnímaní i povahovom zameraní recipienta, či má záujem skôr o cestopis ako taký, alebo či dokáže prijať a absorbovať aj hlbšie vrstvy narácie.
Pnutie medzi zovretým, nerozvetveným dejom a minimalizovaným sprievodným komentárom na jednej strane a myšlienkovým presahom a sugestívnou kamerou na strane druhej robí z dokumentu Trou de fer nevšedný filmový zážitok, a to aj pre diváka, ktorý by dal prednosť menšej miere pátosu. Mapuje totiž výnimočný svet i výnimočný zážitok, a to všetko technicky presne, sugestívne a komplexne. Pokiaľ sa divák otvorí a dovolí si k tomu malý eticko-myšlienkový exkurz, má o zážitok viac.
Martina Blažeková
